Calliope sa narodila cez tuhú zimu ako prvorodené dieťa v rodine žijúcej na predmestí Ríma. Otec podnikateľ a matka zdravotná sestra. Na pohľad šťastná rodinka, lenže nebolo tomu tak. Jej rodičia sa neustále hádali, odkedy Calli povyrástla a hlavne, odkedy jej otec prišiel o prácu a začal miesto toho stále viac a viac piť. Ako malá tomu neprikladala veľký význam, iba bola smutná z toho, prečo ocka skoro vôbec nevidí a keď áno, tak na ňu ani neprehovorí. Pomaly ale isto sa zbavoval všetkej ľudskosti, ktorú v sebe mal. Začal nenávidieť svoju ženu, neraz na ňu dokonca aj vztiahol ruku, aj svoju dcéru, ktoré za nič nemohli. Keďže to Callina matka už ďalej nemohla znášať a dom patril jemu, vzala dcérku a odsťahovali sa preč, za maminou sestrou do New Yorku, ktorá im poskytla na nejaký čas bývanie a útočisko. Calli tam zapísali na školu, v tomto čase mala okolo 14 rokov. Nemala problém si zvykať na nových ľudí, práveže sa skamarátila celkom rýchlo. Jej matka si našla prácu, o ktorej síce Calli nič nehovorila, ale dobre jej vynášala, takže sa zakrátko mohli presunúť do vlastného bytu. Život iba s matkou jej prišiel oveľa lepší, boli šťastnejšie, aj keď si jej matka onedlho našla nejakú známosť, ktorú nechala prespávať u nich. Calli to nevadilo, tento chlapík jej bol celkom sympatický. Pomaly dospievala, tiahlo jej na 20, mala tiež priateľa, ktorý, keďže sa s obľubou venoval bojovým umeniam, začala sa aj Calli o tieto veci zaujímať, keď za ním chodila po jeho tréningoch. Moc ju to sprvu nebavilo, no začínala si uvedomovať, že ten adrenalín, ktorý pri tom cíti, sa jej moc ľúbi, ale čo ju zlákalo v tréningovej hale najviac, bolo kúzlo vrhania ostrých zbraní. Trénovala čoraz častejšie, hoci reálne využitie nevidela. Iba že by chodila profesionálne hádzať šípky do barov a vyhrávať. Blbosť. Proste to robila iba z toho potešenia, keď trafila cieľ. Samozrejme, že nie živého človeka. Popri štúdiu dizajnu ešte aj pracovala v podvečerných hodinách v galérií ako sprievodkyňa. Školu skončila úspešne s diplomom a rozhodovala sa, čo bude chcieť v živote robiť ďalej. Ostala zatiaľ v galérií, aj keď jej snom bolo neskôr sama maľovať a predávať diela. Jedného večera sa dozvedela hroznú správu. Jej matka umrela. Bola zabitá. Otriaslo to ňou ako nič predtým, pýtala sa na všetky okolnosti a detaily polície, lekárov, kohokoľvek. Väčšinou dostala odpoveď typu prebieha vyšetrovanie, informácie sa neposkytujú a podobne. Dokonca uvažovala, že tie spisy pôjde ukradnúť potajomky, čo neskôr aj naozaj spravila. Bolo z toho zúfalá, bola smutná, chýbala jej mama, lenže prevládal v nej najmä hnev a túžba zistiť, čo sa stalo. Tieto pocity si vybúravala tým, že stále častejšie chodila trénovať, zlepšovala sa ako vo vrhaní, tak kondičku, reflexy a boj a obrana bez zbrane. Raz odtiaľ vyšla s tým, že jej nejaký neznámy muž povedal, že má pre ňu ponuku. Zvedavosť jej nedala, chcela zistiť o čo ide, a nakoniec skončila medzi Svetlými vranami.