Medzi vrany temnoty sa už narodil. Keď malý Dan prišiel prvýkrát na svet, lekári ho museli oživovať pre zástavu dýchania. Niekoľko týždňov zostal v nemocnici na pozorovania, takže prvé obdobie života netrávil so svojimi rodičmi a rodinou, ale s cudzími ľuďmi, ktorí dohliadali na jeho životné funkcie. Do budúcnosti ho to nijak nepoznačilo, bol veľmi malý, keby o tom stále nerozprávali jeho rodičia, nevedel by, že sa niečo také stalo. Jeho otec však vtedy nadobudol pocit, že sa všetko stalo z nejakého dôvodu a Dan vo svojom živote ešte dokáže veľa vecí. Či sa jeho slová splnili alebo nie, je otázne. Jeho matka preňho chcela normálnu výchovu, zatiaľ čo otec trval na tom, aby sa učil už od mladého veku, kedy už sám dokázal racionálne premýšľať. Dohodli sa na kompromise, Dana poslali do školy, a keď chcel, vo voľnom čase sa mohol zaoberať cvičením so zbraňami a tréningmi. Chytilo ho to, popritom sa ešte prihlásil na mnoho krúžkov, ktoré učili bojové umenia. Najviac sa mu zapáčilo japonské s názvom Bō, pri ktorom sa využívala veľká mohutná palica, ktoré jeho ruky ledva uvládali. Postupnými cvičeniami a a naberaním svalovej hmoty mu to šlo lepšie a lepšie. Zúčastnil sa štyroch súťaží o majstrovstvá sveta, v každom jednom prípade sa umiestnil na miesto prvých piatich, dvakrát sa ocitol na prvom. Nebol hlúpy, no na vzdelanie v škole kašľal, stačilo mu dosahovať dostatočné známky, pritom bol inteligentnejší ako celá tá banda hlupákov, ktorých ostatní nazývali spolužiakmi. On mal pre nich len jedno pomenovanie. Oveľa viac si rozumel s pouličnými deťmi v jeho veku, účasť na úspešných vykrádačkách, pašovanie alkoholu a iných nelegálnych vecí, bola v jeho prípade samozrejmosťou. Nikdy mu nikto na nič neprišiel, nedokázali ho chytiť, a keby aj, vedel, že otec, ktorý stál za ním, by ho z každého problému vysekal. To sa po rokoch zmenilo, Dan začal byť sebestačný a spoliehať sa len na seba. Šťastie ho však neopustilo, stávalo sa len výnimočne, žeby mu nejaká úloha nevyšla, nebodaj ho pri nej chytili. Vo svojich sedemnástich sa zamiloval do dievčaťa, ktoré patrilo k nim. Vedel, že udržiavať vzťahy v tomto svete je riskantné a stálo mu to za ten risk, no nevedel, že ho bodne do srdca zradou. Mnohokrát ho prosila, aby spolu odišli a pokúsili sa žiť normálny život, on to zakaždým rázne odmietol. Vedel, aké následky to mohlo mať, no v prvom rade bol lojálny svojej rodine, tomu, kým bol. Medzi temnými vranami bolo jeho miesto a on sa neplánoval vzdať svojho poslania len kvôli jednej žene. Napriek tomu ho zranilo, keď odišla bez neho a stal sa z nej uprchlík. Istým spôsobom ju znenávidel. Prvé dni sa o ňu ešte zaujímal, dal by všetko za to, aby vedel, čo je s ňou, no táto emócia postupne zanikala, až v ňom nezostalo nič iné len chlad a ľahostajnosť. Doteraz nevie, či ešte žije alebo sa im podarilo ju zabiť, v oboch prípadoch by mu to bolo ukradnuté. Jeho myseľ už nerozptyľovalo žiadne iné dievča, plne sa mohol sústrediť na výcvik a prípravu. Tešil sa na deň, kedy bude právoplatne patriť medzi temné vrany, so všetkým, čo to so sebou zahŕňalo.