„ bolí to v okamihu, keď si spomenieš na to, čo si nechal za sebou? ..“

​

Falco sa narodil do rodiny, pričom každý ten príchod očakával. Je to zvláštne alebo nie? Ako sa niekto môže narodiť do rodiny a takmer od prvého nadýchnutia mu už hovoria, akým smerom sa jeho život bude uberať. Keby len v tom momente ľudia vedeli, že v skutočnosti to bude úplne inak, ako to všetko vyzeralo. No ale začneme od začiatku. Možno by sme mali začať obrazom jeho matky. Krásna žena už od prvého pohľadu, dokonalo múdra kedy celý život študovala len kvôli tomu, aby mohla študovať ľudí, ktorí sa rozhodnú pred ňou posadiť sa a hovoriť jej svoj životný príbeh. Psychiater, človek, ktorý by mal vedieť už od prvého pohľadu ohodnotiť tú druhú stranu. Správať sa profesionálne a nesúdiť aj napriek tomu, že by to mohol byť práve vrah, ktorý zavraždil celú rodinu. Bola ženou, ktorá chcela mať svoju rodinu, našla si manžela ktorého milovala a ktorého rešpektovala a to je vo vzťahu dôležité. No nie a nie prísť k tomu, aby sa im podarilo počas dieťa. Až do okamihu, kedy to najmenej čakali. Už od prvého momentu bolo jasné, že výzorovo si Falco zobral najviac práve z nej. Jeho otec, ktorý bol lekárom, zameriavajúcim sa na traumatologiu, na zlomeniny na úrazy a podobne bol z jeho narodenia nadšený. Samozrejme, rodičia by boli spoločne nadšení aj keby sa im do rodiny narodilo nejaké dievča no v jeho očiach bolo práve nadšenie z toho, že je to práve chlapec.

 

Už od toho veku, kedy sa naučil rozpoznávať písmena, čítať a dokonca aj písať vedeli jeho rodičia, že je ten čas na to, aby ho zmeriavali svojimi smermi. Matka z neho chcela budúceho psychiatra, ktorý by vedel odhadnúť človeka od prvej sekundy, otec zasa špičkového doktora. Bolo pre neho viac ako len normálne, že k narodeninám dostával knihy či už o psychológii alebo priamo anatómii človeka. Možno ak by ho to nebavilo od prvého momentu, ak by sa rozhodol a povedal, že to nechce možno by mohol byť niekde úplne inde. No bolo to niečo, pre čo bol stvoreným.

​

Na miesto toho, aby do školy nosil knihy, ktoré by mu pomohli v vzdelaní, on sa rozhodol nosiť si knihy, ktoré boli priamo určené na anatómiu človeka. Zaujímalo ho všetko. Či to bol mozog, jeho funkcie aj to, čo dokáže ovplyvniť myslenie alebo kosti na miestach, ktoré sa nedajú len tak ledabolo zlomiť ľudskou silou. Bolo to pre neho fascinujúce aj napriek tomu, že pre mnohých ľudí to bolo niečo, čo bolo viac ako len desivé. Veď si to len predstavte, že máte sedieť v triede pri človeku, ktorý je tak zahĺbený do ľudstva, že niekedy prestáva vnímať okolie. Jeho rodičia ho v tom podporovali, mysleli si, že to je len zdravé zaujatie voči jednému z predmetov, ktorým sa aj oni sami venovali.

Po tom ako Falco doštudoval strednú školu, rozhodol sa venovať medicíne. Dokonca sa dostavil aj na skúšky, kde sa mal stať najlepším z najlepších no prístup niektorých ľudí ho odradil natoľko, že sa to snažil čo najviac pokašľať. Vidieť pri sebe človeka, ktorý nemal ani len tie najmenšie vedomosti ho presviedčali o tom, že to nie je to správne miesto pre niekoho ako bol on sám. Predsa len, celé roky sa už venoval práve tomu, čomu sa chcel venovať aj vo svojom živote. Nemohol to povedať rodičom rovnako, nepochopili to. Po tom ako mu došiel domov list o tom, že ho prijímajú na prestížnu školu, zatmelo sa mu mierne pred očami. Predsa len tie testy pokazil ako sa len dalo, zjavne na tú školu vážne prijímali podľa mena nie podľa toho, čo človek dokáže. Prvý rok pre neho nebol na zahodenie, dostával sa do miest, do ktorých sa chcel dostávať. Videl dokonca prvú pitvu vo vojom živote, kde len ukázali otvorené telo, ktoré tam už ležalo niekoľko dní. dosť ľudí sa v tom okamihu zložilo no on naopak, priblížil sa bližšie dokonca chcel v pitve pokračovať no jeho vyučujúci mu v tom samozrejme nedovolil. Na škole sa rozhodol poza chrbát vedenia vytvoriť krúžok, kde by učil rovnakých nadšencov ako bol on sám. Aj napriek tomu, že ten krúžok bol len pre štyroch ľudí aj tak to bolo niečo, čo ho dokázalo naplňovať. Ukazoval mu tie najpresnejšie rezné rezy, ukazoval im miesta, kde by mali udrieť v momente ak by chceli niekoho zabiť. Netušil ani len, že týmto spôsobom môže niekomu do hlavy vtlcť myšlienku niekoho zabiť. To nemal rozhodne v úmysle. Bola to skupina ľudí, ktorí sa nebáli zašpiniť si ruky od krvi pri pitvách zvierat. Možno ak by záležalo len na ňom, ak by mal dostatočné schopnosti k tomu aby doviedol niečo do školy, pitvy by robili na ľudoch.

​

Druhý rok na škole sa v jeho prípade nezačal najlepšie. Už v prvom semestri sa stretol s človekom, ktorý ho chcel vyhodiť nech sa dialo čo sa dialo. Dokonca ho nezaujímalo ani to, že Falcove vedomosti sú na dobrej, ba dokonca na výbornej úrovni. Zaujímalo ho len to, akým spôsobom by sa na ňom mohol zviesť a následne ho vyhodiť zo skúšky s dobrým pocitom na srdci. Falco sa nedal, odpovedal mu na každú jednu otázku dokonca v momentoch, kedy v jeho očiach, toho profesora samozrejme, spozornel menšie podozrenie a nadriadenosť bol to práve on, kto sa pýtal na niektoré veci. Boli to veci, ktoré sa nepreberali na prednáškach, ktoré možno vedel len sčítaný človek a to bol ten dôvod, prečo sa profesor postavil a následne ho vyhodil z miestnosti. Falco v danej situácií neprotestoval, vedel kde je jeho miesto. Vedel to už od prvého momentu, kedy toho daného človeka spoznal.

 

Trvalo to len niekoľko hodín, kedy sa po celej škole neobjavili tie hrozné správy. Len pár hodín od toho momentu, kedy nevideli profesora poslednýkrát sa nadýchnuť. Bol to úchvatný pohľad pre Falca vidieť profesora na zemi v kaluži krvi, ktorá sa hromadila hlavne pri jeho hlave z toho dôvodu, že práve jeho rukou bol tento daný človek zabitý. Spomínal si na posledné slová, ktoré mu boli z jeho úst povedané, možno to tak nemyslel vážne no Falco to presne tak zobral k srdcu. Profesor bol nájdený s rozseknutou hlavou, vybraným mozgom nahradeným niekoľkými poznámkami z jeho prednášky. Falco sa nebránil. Dokonca ani v momente, kedy ho policajti zobrali na stanicu a pýtali sa, prečo to urobil, nebránil sa žiadnej odpovede. Na miesto toho im venoval jeho typický pohľad, menší náznak úsmevu na perách a povedal im presne to, čo si myslí. Že nespravedlnosť by sa mala trestať presne tak, ako si to človek zaslúži. Práve za tento čin dostal mladý muž vo veku 20 rokov doživotie.

 

Tak mnoho ľudí sa snažilo pochopiť ho, nehovoriac o jeho matke, ktorá sa snažila svojimi schopnosťami prísť na to, prečo sa rozhodol pre toto správanie. Kde nastala tá chyba, kedy sa z neho stalo vražedné monštrum. No on nepociťoval vinu, necítil sa vinný v tomto ohľade. Uvedomoval si, že zobral niekomu život no nebral to ako niečo, čo by nemohol urobiť znova. Videl v očiach toho daného človeka niečo, čo mu na ňom vadilo a musel to urobiť. Nemal to možno vo väzení ľahké no práve smrťou, ktorou sa tam dostal si urobil nejaké meno. Mnoho tých mužov, ktorí tam boli za podvody alebo znásilnenia sa na neho pozerali ako na toho, ktorý by sa mohol pýšiť menovkou jedného z tých nebezpečných. Zvláštne pomenovanie, nebezpečný. On sám si tak nepripadal. No aj napriek tomu, že toho muža zabil, nikdy nikto nevedel kde ukryl práve to, čo mu chýbalo. Keby len ľudia vedeli, že práve to posledné jedlo na slobode, ktoré si uvaril vo svojom skromnom príbytku, ktoré vyzeralo geniálne a v jeho ústach ešte lepšie chytilo bolo práve to, čím sa snažil muž nad ním povyšovať. Hovorí sa, že človek zhltol múdrosť sveta. V jeho prípade to bolo len múdrosť jedného daného človeka, ktorého za múdreho ani len nepovažoval.

​

To bol prvý prípad jeho kanibalizmu, o ktorom nikto nevedel. Nikdy to nebolo niečo, čím by sa mal potrebu pýšiť. Pretože nikto sa na to nepýtal. A prečo by o tom mal hovoriť len tak? Bez jediného vyznania? Bolo by to hlúpe a dokonca neúctivé. Prešlo niekoľko mesiacov, dokonca aj samotný rok kým sa pred ním neobjavili ľudia, ktorí už od pohľadu vyzerali inak. Nevyzerali ako doktori alebo dokonca ani ľudia, ktorí by boli rovnakými ako jeho matka. To vedel už od prvého momentu odhadnúť. Pozeral sa na ich tváre, na mimiku tváre na každý jeden detail pričom ich skúmal. Chceli vedieť pravdu o tom, čo sa stalo. Predsa len ten prípad sa dostal do novín. A on im tú pravdu povedal rovnako ako to urobil už niekoľkokrát. No v ten moment mal možnosť vidieť v ich tvárach niečo iné ako bolo predtým v iných prípadoch.

​

Následne sa Falco dostal z väzenia no to ani len nevedel, že teoreticky sa dostáva do druhého. Bola mu ponúknutá práca, ktorá sa vraj neodmieta. No to, čo mu ponúkali sa jednoducho odmietnuť nedalo. Predsa len, on bol človekom, ktorý zabil niekoho iného len kvôli tomu, že sa dožadoval spravodlivého trestu a to bol ten dôvod, prečo si ho vybrali. Kedy sa Falco stal agentom.

​

Bol to pomerne ťažký boj. Pre neho a pre ľudí, ktorí sa na tom podieľali. Aj napriek tomu, že si myslel, že nenájde záľubu v ničom inom ako práve v anatomií ľudí, našiel ju znova. Chuť venovať sa práve alchemii. To bolo jeho, predsa len, to čo mohol stvoriť mohlo ublížiť aj bez toho aby použil nejakú silu. Bolo to zaujímavé, v jeho prípade pomerne rafinované. A tak sa z človeka, ktorý mal stráviť zbytok svojho mizerného života za mrežami stal človek, ktorý je rukou zákona. Niečo, za čo bojoval už od začiatku. Zvláštne pre niekoho ako bol práve on no aj tak to bolo niečo, čo ho bavilo. Bolo to jeho poslaním.