Od narodenia ho spalovali svetlá veľkomesta a aj keď sa narodil len na kraji pôvabného austrálskeho Sydney, jeho centrum sa neskôr stalo zdrojom jeho energie.

​

V rodine sa ocitol ako prvý a dokonca aj ako posledný potomok, keďže jeho rodina sa veľmi rýchlo rozpadla. Otec od nich ušiel ešte pred jeho narodením a jeho mama to veľmi dobre nezvládala. Detstvo nemal veselé a pamätá si ho celé čiernobielo, no príliš dobre na to, aby len lúskol, a ono dokázalo zmiznúť. Od dvoch rokov bol odkázaný na jeho dedka, na otca jeho matky, ktorý mu ako jediný ostal. Napokon to bolo najšternejšie riešenie k jeho malej detskej dušičke a u svojho starého otca bol šťastný. Aj keď bol ten muž človek, ktorý žil starými stereotypami, Lucas bol trestaný za každú maličkosť a nevedel ani čo je to televízia do svojich ôsmych rokov, než mu to povedali spolužiaci, bral ho ako svoju oporu a miloval ho tak, ako môže dieťa milovať svojho otca.

​

Na piáno začal hráť už ako päťročný, na gitaru o rok neskôr, keďže ho k tomu dedko nútil – sám býval umelec. Najprv to bral ako niečo, čo musí robiť a trvalo mu skoro desať rokov uvedomiť si, že mu to do života dáva viac než len stres. No ešte skôr, než si uvedomil hodnotu hudby, uvedomil si hodnotu vlastného bezpečia. Netreba hovoriť, že starý muž na kraji mesta bude mať v dome nejaké zbrane, aby sa dokázal chrániť pred neočakávanou návštevou a už určite netreba hovoriť, že chce svoje skúsenosti predať svojmu „synovi“. A tak sa ako osemročný prvýkrát dotkol strelnej zbrane a aj keď nemieril na nič iné ako na prázdne plechovky, už pri prvom výstrele, ktorý mu skoro vykĺbil rameno cítil niečo, čo ešte nikdy predtým. Prsty mu zrňali toľko, že jednoducho vedel, že tento pocit nechce okúsiť naposledy. Nedokáže na prstoch spočítať koľkokrát za chrbtom svojho deda strielal plechovky na dvore – ale že sa rýchlo zlepšoval.

​

Neboli to však len samé drobné pochmúrnosti, ktoré sa mu s detstvom spájajú. Bol krásne dieťa. Bol chudý, blonďavý, modrooký a mal nádherný úsmev, pričom sa mu v očiach hrali tie nezbedné chlapčenské iskry. Tie však zomreli rýchlo, bola ich vždy škoda... To čo zažil doposiaľ nič neznamenalo proti tomu, akú traumu v ňom zanechali zážitky spojené s mužom, ktorého meno si už nevybavuje, alebo skôr nechce. V pätnástich sa stal obeťou znásilnenia, tesne po nástupe na strednú školu. A nebolo to len raz, čo by jeho dušu pošliapal akoby to nič neznamenalo, akoby ani nebol ľudská bytosť. Nemohol o tom len tak rozprávať pred ľuďmi, keďže sa mu ten násilník vyhrážal všetkým, čo by neznamenalo dobre len pre jeho dedka, nemohol sa sťažovať ani jemu, pretože ho nechcel zaťažovať. Naviac, ten muž bol jeho učiteľ a niet divu, že sa Lucasovi zhoršoval priemer, keď náhodou protestoval alebo sa len týždeň neobjavil v škole. Vyvrcholilo to všetko veľkým fiaskom, keď sa Lucas zo stresu a toľkého nátlaku zbláznil a jeho učitela skoro smrtelne pobodal priamo pod pľúca. Prvá krv, ktorá sa kedy preliala na úkor jeho trápeniu. Nie je presne isté, čo vtedy cítil, no je mu jasné, že to bol zaručene pocit uvoľnenia a slobody.

​

Tesne po tejto udalosti prestúpil na inú školu a ceľkom sa zmenil. Zo vzorného poslušného chlapca sa stalo ceľkom živé zviera, ktoré sa svoj vlastný žiaľ snažilo zapiť a vyhrýzť si ho ako predátor, nie ako potrava. Avšak vec, ktorá ho rozdrtila na prach bola tá, že jeho dedko podľahol náhlemu infarktu pár dní pred jeho dvadsiatimi druhými narodeninami. Bolo to dlhých dvadsaťdva rokov a on sa musel jednoducho posunúť ďalej len so spomienkami, skúsenosťami a rozlomenou dušou. Opustil svoj domov len s peniazmi, ktoré mu po dedovi ostali a kúpil si za ne jednosmerný let do New Yorku, kde chcel začať ceľkom inú kapitolu svojho života. No to ešte nečakal, že ho problémy budú čakať hneď prvý deň, dokonca aj na druhej strane sveta. Jeho spolubývajúci bol zapletený s partiou kriminálnikov, ktorým zrejme robil dílera a Lucasovi už nebolo ani prekvapením, že práve jeho chceli predať na čierny trh. A keď sa túlal hlučnými ulicami, ktoré vôbec nepoznal, naskytla sa mu možnosť poznať iný svet; v jeho situácii by zobral aj ponuku na rýchlu a bezbolestnú smrť. A aj keď netušil kam sprv ide, napokon rozhodol, že Vrany boli najlepšou náhodou pomedzi všetky iné, ktoré ho kedy stretli.